nezabudka

Vanda má dlhotrvajúce problémy s boľavým kolenom. Čím ďalej, tým viac sa to zhoršuje. Pridali sa bolesti členkov a palcov.
Je na dlhodobej péenke. V nedeľu poprosila manžela:
„Pomôžeš mi s varením?“
Sľúbil, ale o chvíľu vybuchol:
„Radšej budem jesť jogurt.“
Ani dcéra nie je ochotnejšia. Obaja jej vmetú výčitku do tváre:
„Nič sa od teba nechce, len sa postaraj o seba.“
Vanda sa rozplače. Ani to už nedokáže. Sústavné bolesti a nemožnosť pohybu ju obmedzujú vo všetkom. Je zúfalá.
Jedna známa jej spomínala, že jej pomohla kryoterapia. Čo keby to vyskúšala?
Je to posledná nádej. Našťastie majú otvorené aj cez víkend. Vanda natiahne na koleno bandáž, oblečie sa a ide autobusom na druhý
koniec mesta.
Lokálna kryoterapia znamená aplikáciu studeného vzduchu na miesto bolesti.
Zamestnanec hovorí, že túto metódu k nám priniesol z Japonska jeden športový lekár.
Pýta sa Vandy:
„Neskúsila by ste kryokomoru?“
„Ja neviem. Čítala som o tom, ale často mávam studené nohy aj ruky.“ hovorí Vanda.
Zamestnanec sa usmeje:
„Tu je mínus 160, a tam len mínus 120.“
„Pouvažujem“, povie Vanda.
Cestou na zastávku sa Vande zdá, že jej to trocha pomohlo. Nejde jej priamy spoj, ale musí prestúpiť. Dovezie sa do centra mesta a čaká.
Rozfúkal sa studený vetrisko. Aj sa zotmelo. O desať minút by to malo ísť. Snáď to vydrží. Každú chvíľu netrpezlivo pozerá na hodinky.
Autobus mešká. To sa stáva.
Keď je to viac ako päť minút, Vanda pochopí, že nepôjde. Ďalší spoj ide až za pol hodiny. Keby ju nohy neboleli, prešla by na druhú zastávku.
Naraz to na ňu všetko doľahne a rozplače sa.
Nevšíma si okolie. Ju si však všimnú dve dievčatá, pristúpia
a spýtajú sa:
„Ste v pohode? Nepotrebujete pomoc?“
Vanda sa spamätá a povie:
„Ďakujem, ste zlaté.“
V skratke im vysvetlí situáciu, aby si nemysleli, že je cvok.
Dievčatá nastúpia na autobus. Vanda si s trpkosťou uvedomí, ako ju chronická bolesť stiahla na samé dno.
Ona, bývalá učiteľka, sa cítila ako posledný bezdomovec.
Ktovie, čo si o nej mysleli.