Lýdia a Elena sú sesternice. Dlho sa nevideli, pritom ich delí pár
kilometrov. Ich mamy boli sestry . Pochádzali z dediny, ktorá je
svetoznáma výbornou slivovicou.
Lydkina mama sa odsťahovala do mesta. Elenina mama
zostala bývať v malebnej osade.
Po dlhom čase si začali Lýdia a Elena telefonovať, písať maily.
Zistili, že majú veľa spoločného. Majú rady romantiku, trápia
ich podobné zdravotné problémy. Začali sa stretávať.
Elena jedno miesto nazvala „naša kaviareň“.
Lýdia sa snaží každý raz ukázať Elene nové miesta.
Vláčikom sa vyviezli na hrad, okúsili kyselku, navštívili rôzne
reštaurácie.
Čas im vždy rýchlo ujde, stále sa majú o čom rozprávať.
Lýdii sa veľmi páči Elenino skonštatovanie pri platení:
„Zostane to v rodine.“
Proti tomu sa nedá nič namietať.
Symbolom ich stretnutí sa stali jabĺčka, ktoré nosí Elena.
Vyberá ich všetečný Ľubko, vnuk jej kamarátky. Ona mu za
odmenu dáva gumenných medvedíkov. Dobrý obchod.
Lýdia sa vždy pobaví na jeho bonmotoch:
„Pani učiteľka sa ma stále niečo pýta, ale ja sa s cudzími ľuďmi
nebavím.“
„Dospelí chodia do roboty, deti do školy. Dospelí dostávajú za
prácu peniaze, deti len známky.“
„Dal som si otcovu voňavku, keď ma vždy objímaš.“
„Prečo mám zasa ísť do školy ? Bol som tam včera.“
„Ty máš rada jablká, ja ich nemám rád. Ja ti dám jablká a ty mi dáš sladkosti, ktoré rád mám.“
Keď mal teplotu 39 stupňov Celzia, zahlásil:
„To som už upečený ako babkine buchty.“
Keď začuje pesničku „Nemám auto, nemám motorku…“, s kľudom Angličana
povie: „Pôjdem pešo.“
Celá debata | RSS tejto debaty