nezabudka

Zdenkinou neoddeliteľnou súčasťou je už dlhší čas invalidný vozík.

Ale aj žena na vozíku je žena. Chce sa páčiť. Iným aj sebe.

Zistila , že je najvyšší čas navštíviť kaderníctvo. Vlasy treba ostrihať,

nafarbiť, skrátka vytvoriť pekný účes.

V tejto prevádzke neobjednávajú. Času má Zdenka dosť. Až moc.

Ako zvykne hovoriť:

„Keby som mala aspoň polovicu zdravia, čo mám času, som

šťastná ako blcha.“

Príchod do kaderníctva však jej náladu dostal do bodu mrazu.

Plná čakáreň. Kaderníčky sa určite nemusia báť, že budú nezamestnané.

„Ako dlho budem musieť čakať?“ spýta sa.

„Veru aj dve hodiny“, odpovie jedna z kaderníčok.

„No zbohom a ďalšie dve hodiny práca.“ pomyslí si Zdenka.

 Je rada, že sem „dokolečkovala“. Našťastie proviantu má

so sebou dosť, aj keď s toľkým časom nepočítala. Ráno nezvykne

jedávať, ale potom ju prepadá hlad.

Na stolíku sú časopisy, ale čítať nemá chuť. V telke dávajú prípady zo

súdnej siene. Riešia sexuálne obťažovanie a nezaplatené alimenty.

Mladá žena si dáva farbiť dlhé vlasy. Garde jej robí dcéra, kamarátka

a sestra. Takže mínus tri čakajúce.

Sestra je taká šedá myška, vlasy má stiahnuté v cope.

Dcéra aspoň vidí, čo ju čaká.

Kamarátka je štíhla, má dlhé čierne vlasy, čierne pančuchy, krátke

zelené šaty. Taká princezná.

Dievčatko sa nudí a lepí jej na čelo hviezdičky.

Zdenka si kráti čas telefonovaním so známymi. Ale keď začne hučať

fén, má po zábave.

Zdenka je na rade, keď princezná zahlási:

„Žeby som si aj ja dala zafarbiť vlasy?“

Zdenka zaprotestuje:

„To mi nerobte“, zdúpnie Zdenka.

„Jasné, že to nemyslím vážne. Už aby sme odtiaľto vypadli.“ poteší ju

princezná.

Po tom, čo kaderníčka odvedie svoju prácu, sa aj Zdenka cíti ako princezná, lepšie povedané, vzhľadom k veku, ako kráľovná.

Aj keď na invalidnom vozíku.

Salón krásy plní svoju úlohu. Ženy z neho odchádzajú krajšie a hlavne

spokojné. Dlhý čas čakania nebol márny.