nezabudka

„Tak som na svadbe“, hovorí si Edita. Žení sa jej prvá láska – Jozef. A koho si berie? Jej najlepšiu/ ? /kamarátku Beátu. Ako sa to mohlo stať?
Všetci si mysleli, že Edita a Jozef patria k sebe. Jozefov otec k nim často chodil a pýtal sa Edity:
„Tak čo, budeš moja nevesta?“
Ona sa vždy začervenala ako pivónia a odpovedala: „Čo ja viem.“ Pritom po ničom inom netúžila.
Jožko sa jej páčil. Vysoký, chudý blonďák, športovec.
Mama hovorila, že je“ dlhý ako týždeň pred výplatou“.
Problém bol v tom, že Edita bola veľmi hanblivá a neprejavila Jozefovi svoje city. Myslela si, že to vie.
To Beáta bola iná. Vedela sa chlapcom zaliečať. Chodila po zábavách. Tak sa dala dokopy s Jozefom. Vôbec sa k sebe nehodili.
Edita a Beáta boli kamarátky už od škôlky. Chodili spolu na základnú aj na gymnázium.
Ako len Editu vždy pichlo pri srdci, keď Beáta hovorila o Jožkovi.
Po maturite sa cesty Edity a Beáty rozdelili. Každá išla na inú VŠ.

Po čase sa Edita dozvedela, že Beáta musela štúdium nechať, lebo jej našli niečo na pľúcach. Preto sa čudovala, keď prišlo pozvanie na svadbu.
Za družbu dostala Beátinho bratranca. Sympaťák. Celkom si porozumeli.
Teraz Edita tancuje s Jozefom. Pozerajú si do očí. Obaja ich majú ako nezábudky.
On sa zaujíma: „Ako sa bavíš?“
„Ujde to“, odpovie ona.
„Kam?“ pýta sa on.
Na to Edita nevie , čo povedať, tak sa len usmeje. Srdce jej krváca, keď si pomyslí, že dnešnou nevestou v krásnych bielych šatách mohla byť ona.

Časom sa Jozefovi a Beáte narodí dcéra.
Zatiaľ Edita študuje, spozná svoju veľkú lásku . Bohužiaľ nekončí to happyendom. Edite ako spomienka zostane dcéra. Dlho sa jej srdce hojí .
Časom sa Beátina choroba zhorší tak, že z Jozefa sa stane mladý vdovec .
Edita a Jozef sa stretnú na Beátinom pohrebe:
„Ako to zvládaš?“ zaujíma Editu.
„Ťažko, ale malá ešte ťažšie“, odpovie.
„Keby si niečo potreboval, zavolaj.“ ponúkne sa Edita.
„Si sama?“ sonduje Jozef.
„Nie, mám dcéru.“ prizná Edita.
„A čo manžel?“
„Nijaký nie je, ani nebol.“ vysvetlí Edita.
Edita a Jozef sa začnú stretávať aj so svojimi dcérami. Obaja sú radi, že z dievčat sú kamarátky.
Raz sa Edita spýta Jozefa:
„Vieš, čo by som chcela vedieť? Prečo si si zobral Beátu a nie mňa?“
„Lebo si Janovi povedala, že sa ti nepáčim.“
„Dobre si to pamätám. Jano sa ma to pýtal pred ostatnými a ja som sa vtedy hanbila.“ spomína Edita.
„Mali by sme to nedorozumenie po rokoch napraviť.“ ponúkne Jozef.
Edita súhlasí. Na ich svadbe sú najkrajšie dve malé družičky . Ich dcéry.
Neskôr k nim pribudne braček.

Opäť sa potvrdilo, že“stará láska nehrdzavie.“