nezabudka

Ema je vysokoškoláčka. Má pred sebou posledný ročník štúdia.
Bohušovi „tiahne“ na tridsiatku. Robí údržbára v jednom závode.
Stretli sa na kúpalisku. Ako sa zoznámili? Bohuš použil otrepanú zámienku:
„Koľko je hodín?“
Ema je inteligentná, slušná, romantická, nudí sa. Žije si svoj bezstarostný život.
Bohuš hovorí len o práci a peniazoch. Lichotí jej:
„Si fajn dievča.“
Vekový rozdiel medzi nimi nie je veľký, ale ona mu vyká. Preto, aby cítil, že je pre ňu cudzí a starý.
Chodia spolu na prechádzky do lesa. Ema mu dovolí, aby ju držal za ruku, ale jeho bozky by nezniesla. Prečo?
Pred rokom spoznala krásneho cudzinca , ktorý bol jej veľkou láskou.
Porovnáva ich . On by sa nepýtal, či ju môže pobozkať, ale pritlačil by svoje roztúžené horúce pery na jej ústa.
Bohuš ju zasa nosí v náručí. To si zaslúži obdiv, lebo Ema nie je ľahká žena.
Bohuš sa netají tým, že sa chce oženiť . Stále ju pozýva k sebe. Ema nakoniec ide.
Keď vojdú do bytu, Ema si sadne na stoličku. Bohuš sa uškrnie:
„Vedel som , že si nesadneš ku mne na gauč.“
To by“ nemdopadlo“ dobre. Keby ju volal ten druhý, neváhala by ani sekundu.
Ema navrhne:
„Môžeme byť kamaráti.“
Bohuš odpovie:
„Keby som bol mladší, tak by som takúto ponuku neprijal.“
Ema si váži, že nenaliehal, keď nechcela.
Na dohodnuté rande Bohuš nepríde. Eme to nie je ľúto, len je napálená. Nechápe to.
S koncom prázdnin skončí aj tento vzťah.
Ema študuje posledný rok na VŠ. Nemá žiadneho frajera, je sama ,so spolubývajúcimi si nerozumie.
Občas si spomenie na Bohuša . Keby ju chcel aspoň on .Vydala by sa z rozumu, nie z lásky, ako si vždy predstavovala.
Po skončení školy Ema začne pracovať v detskom domove. Je to na druhom konci mesta.
Niekedy chodí z roboty až večer. Na zastávke býva pusto. Nikde ani človiečika.
Raz tam príde neznámy chlap, posadí sa na lavičku a pýta sa:
„Dobrý večer , krásna slečna. Pôjde nám niečo?“
„Neviem, ako vám, ale mne áno.“ odpovie Ema.
„A nešli by ste zatiaľ so mnou na víno? „pozýva Emu neznámy.
„Nešla“, odsekne Ema.
Nemôže byť ani slušná, aby si nedovoľoval.
„Ale nebuďte na mňa taká zlá“, nedá pokoj dotieravec a chytá ju za ruku.
Ema si všimne, že ulicou ide nejaký muž na bicykli. Blíži sa k zastávke. Je to Bohuš, ktorý ide od matky.
Vidí, že nejaký chlap obťažuje mladé dievča. Musí zakročiť.
„Daj pokoj slečne“, vyzve dotieravca.
„Dobre, dobre, klídek“, chlap nemá chuť vyfasovať a mizí.
Bohuš až teraz zbadá, že tá dievčina je Ema.
„Ahoj. Čo tu robíš takto neskoro?“ pýta sa.
„Ahoj. Idem z roboty.“ odpovie Ema.
„Ďakujem“, povie vďačná Ema. Obdivuje , ako sa Bohuš zachoval.
„Vidím, že to tu pre teba nie je bezpečné. Môžem ťa zajtra počkať?“ opýta sa s nádejou Bohuš.
„Ak chceš“, súhlasí Ema.
A tak sa znova dali dokopy. Potvrdilo sa ono známe: „Čo komu súdené, to ho neminie.“