nezabudka

Katku po skončení strednej školy nezobrali na VŠ, tak zakotvila v družine. Najviac sa tam skamarátila s Hankou. Je síce o desať rokov staršia, ale býva sama v neďalekom kúpeľnom meste. Je vdova. Muž jej zomrel a deti nemali.
Prijala jej pozvanie na víkend. Pôjdu sa zabaviť. Bohužiaľ, všetko bolo plné. Tak si sadli na chodbe, počúvali hudbu a rozprávali sa. Z kaviarne vyšiel na chodbu mladý muž a prisadol si k nim. /Tá mladšia sa zdá byť iná ako ostatné ženy./
Katka si myslí: /Čo sedí a počúva nás? Nie je to môj typ./
Keď začnú hrať posledné kolo, požiada Henrich Katku o tanec. Tesne si ju pritiahne, veď hrajú „slaďák“.
Katka sa v duchu búri: /Čo si to dovoľuje ! Je rovnaký ako ostatní muži./
On nepovolí objatie, ani keď hrajú rýchlejšie skladby.
Katka sa zľakne: /Nie je to nejaký sexuálny maniak?!/
Keď zábava skončí, ako sa hovorí „noc je ešte mladá“.
Henrich povie: „Dámy, pozývam vás na drink.“
Hanka s Katkou súhlasia. Veď sa prišli zabaviť. Ale dnes nemajú šťastie. Všetko je obsadené.
Henrich ponúkne odvoz autom, ale až tak nechcú riskovať. Tak ich ide odprevadiť.
Hanka pod zámienkou, že je zima, ide napred a nechá ich spolu samých.
Katka má strach. Hlavou jej prebehne myšlienka: /Keby ma chcel znásilniť, nik mi nepomôže./ Ulica je ľudoprázdna.
Henrich je vtipný rozprávač a začína sa Katke páčiť. Keď vojdú do domu, pritlačí ju k stene a bozkáva. /Predsa som nešiel toľký kus nadarmo./
Katka stále opakuje: „Prestaň. Tak už dosť.“
Ale to je len taký odpor, aký sa čaká od slušného dievčaťa.
Henrich dá naraz ruky preč /ani nečakala, že poslúchne/ a povie: „Ozvala sa vychovávateľka“.
Teraz si je istá, že by jej neublížil.
„Si veľmi pekná. Rád by som sa s tebou ešte stretol. Zajtra by som ťa odviezol domov“, povedal a zadíval sa na ňu.
„Neviem , kedy pôjdem“, nesmelo mu pozrela do očí a sklopila zrak.
Občas ide niekto okolo. Katka sa hanbí. /Ešte že ma tu nikto nepozná./ Znova ju objíma a hladká. Je to príjemné. Rozmýšľa, koľko a čo mu dovoliť.

Ich konverzácia sa nesie v žartovno-historickom tóne.
Henrich.: „Pamätáš si, že sme boli v minulom živote manželia?“
Katka: „A koľká som bola v poradí? Veď to poznáš. Šesť žien Henricha VIII. a všetky zle skončili.“
On odpovie: „Prvá a posledná, teda jediná.“
Ona ho poľutuje: „Chudáčik, to si si moc neužil.“
On jej to vráti: „Nie všetky ženy sú manželky.“
Ona: „A čo sa s nami stalo?“
On smutne: „Musel som ísť bojovať a dal som ti pás cudnosti. Potom ma zabili, a kľúče som mal so sebou.“
Ona:“ Ešteže sa našiel fešný zámočník so zlatými ručičkami.“
On sklamane: „Ty si ma podviedla?“
Ona so zadosťučinením: “ Len som ti oplatila slúžku Ilonu.“
On sa vyhovára: „Vieš, že ma opila. Okrem toho stokrát som to oľutoval a stokrát som ťa odprosil.“
Ona zasnene:“ Ja som ti stokrát“ krásne odpustila „a len jedenkrát som ti to vrátila.“
On: „Zaslúžila by si päťadvadsať .“
Ona prekvapene:“ Vedel by si byť na mňa zlý?“
On :“ Samozrejme, že nie. Myslel som, že by si si zaslúžila päťadvadsať bozkov na najkrajšiu časť tvojho tela.“
„Že sa nehanbíš !“ ona je pohoršená.
„Prečo?“ on potmehúdsky.
„Na čo myslíš“, ona je pobúrená.
„Neviem, ako ty , ale ja som mal na mysli tvoje krásne pery.“ triumfuje on.
„Určite“, nedá sa Katka.
„Potom, že kto je tu skazený“, urazí sa Henrich.
Katka pokračuje vážnym tónom:
„Keď mi posol oznámil , že si padol na poli cti a slávy, zahalila som sa do čierneho a môj život stratil zmysel, O rok prišla morová epidémia.
Okrem tisícok iných vzala so sebou aj mňa. Paradoxne som sa tešila,
že sa spolu stretneme. Netušila som, že to bude trvať pár storočí.“

On sa potuteľne usmieva a myslí si : /Aká je naivná. Je rovnaká ako ostatné ženy./
Ona je zvedavá: „Prečo sa tak usmievaš?“ /Vysmieva sa jej?/
On odpovedá: „Lebo prehrávam.“ /Nestačia mi len bozky a dotyky…/
Ona : „To je divné. Normálne sa človek usmieva, keď vyhráva.“
Jeho odpoveď bola šalamúnska: „Niekedy je prehra výhrou.“
Čím ďalej, tým viac sa jej páči. /Žeby bol iný ako ostatní muži?/
Zase sa na ňu tisne , hlavne panvou a naraz jej ho dá do ruky !
Katka je v šoku. Nevie, ako zareagovať. Keby neboli na chodbe, kadiaľ môže hocikedy niekto ísť. Súčasne si uvedomuje, že ho provokovala. Odtiahne ruku, skloní hlavu na jeho mužnú hruď a po chvíli povie: „Nehnevaj sa, ale…“ On sa rýchlo spamätá a uzná, že sa neovládal. Ospravedlní sa a rozlúči so slovami: „Ďakujem za krásne chvíle.“

Keď príde Katka hore, Hanka sa pýta: „Čo ste tam toľko robili?“
„Radšej nechci vedieť,“ odpovedá Katka.

.